Na Phukete sme si v miestnej cestovke dohodli odvoz do prístavu a aj presun trajektom na Koh Lantu. Cena bola rovnaká ako keby si lístok na trajekt kupujeme v prístave. Dorazili sme s našim taxikárom do prístavu, tam sme odovzdali lístky a dostali sme nálepky, ktoré sme si mali nalepiť na tričko. Podľa toho akej farby máte nálepku Vás posunú na príslušný trajekt. Z Phuketu priamo na Koh Lantu nechodí žiaden trajekt, tak sme mali asi hodinové "medzipristátie" na ostrove Phi Phi. Plavba z Phuketu bola pekným veľkým trajektom, kde sme mohli na otvorenej palube pozorovať približujúce sa skaly a malé ostrovy, ktoré sme míňali.
Zakotvili sme na ostrove Phi Phi, kde sme mali asi hodinový stopover. Rozhodli sme sa teda, že si pôjdeme dať obed. Zapadli sme do najbližšej reštiky, ktorá nebola ďaleko od prístavu a objednali si obed. Dali sme si bolonské špagety, keďže Maťo mal deň predtým žalúdočné problémy a mal už plné zuby thajského jedla. A aká by som bola partnerka keby som nebola solidárna k môjmu drahému? Aby nebol smutný, že iba jemu bolo celý deň zle, tak mňa chytili nevoľnosti rovno po obede.
Nastúpili sme na trajekt na Koh Lantu, ktorý nebol už taký moderný a v hlave mi prebehla myšlienka, či vôbec dôjdeme na ostrov. Našťastie na každom sedadle boli záchranné vesty. V tom momente mi ale bolo všetko jedno, keďže sa ozýval môj žalúdok a v spojení s tým, že sme boli na lodi, ktoré všeobecne nezvládam, to nebol veľmi príjemný pocit. Počas plavby som musela navštíviť lodné WC, kde aj zostal môj obed. To sa už so mnou krútil celý svet, bolela ma hlava. Nanešťastie na trajekte bola rodinka s malým dieťaťom, ktoré skoro celú plavbu vrieskalo. Bolesť hlavy, morská choroba, žalúdok "na vode" a kričiace dieťa sa podpísalo pod to, že som zbytok plavby nadávala. Maťo sa snažil tváriť, že ku mne nepatrí.
Na Lante sme nemali zaistené ubytovanie, ale to vôbec nebol problém, pretože priamo na trajekte boli „agenti“, ktorí ponúkali bývanie. Pri mojom aktuálnom zdravotnom stave mi bolo naozaj úprimne jedno čo mi ponúkajú, tak Maťo vybral čo sa mu najviac pozdávalo. V prístave nás "agent" doviedol k šoférovi tuk tuku, ktorý nás mal odviezť do Blue Andaman resort, s prísľubom, že ak sa nám tam nebude páčiť, tak nás vráti naspäť do prístavu. Šofér bol veľmi milý a keď videl moju zelenú až priesvitnú farbu tváre, tak ma posadil na lavičku, s tým, že pôjdeme, keď sa na to budem cítiť. Po pol hodine som usúdila, že už to lepšie nebude, tak sme nasadli do tuk tuku. Cesta do resortu trvala necelú pol hodinu. Po tom ako nás šofér vyložil sa rýchlo stratil, takže či sme chceli alebo nie, tak sme tu museli zostať. Musím ale povedať, že to bola výborná a lacná voľba. Mali sme vlastný bungalow s výhľadom na bazén a trezorom za 1000 THB na noc. A to bola ešte tá drahšia varianta. Mimo sezóny by sa dalo diskutovať o cene. Okrem nás v rezorte takmer nikto nebol.
 |
| Blue Andaman resort |
 |
| Blue Andaman resort |
 |
| Náš bungalow |
 |
| Výhľad z plážového baru Sound chack |
Pri ubytovaní sme boli upozornení, že keď je príliv, tak sa dá plávať, ale keď je odliv, tak sa kvôli skalám plávať nedá. Čo sme zistili hneď v prvý večer, keď z mora vykukovali skaly. Šli sme sa prejsť popri pláži a objavili sme veľa plážových barov, často ponúkajúcich sunset happy hour, čo znamená výhodnú cenu na všetky drinky počas západu slnka, väčšinou od 18.00 - 20.00. Kvôli drinkom ale nebolo treba chodiť tak ďaleko, pretože aj náš rezortový bar Sound chack ponúkal príjemné prostredie a skvelé drinky.
Rozhodli sme sa, že si požičiame skúter a preskúmame ostrov. Na mnohých stránkach sme sa dočítali, že si nemáme požičiavať skúter tam, kde chceli dať pas do depozitu a upozorňovali na rôzne nástrahy, ktoré domáci vraj robia. Vzhľadom k tomu, že v Blue Andaman ponúkali požičiavanie motoriek za 200 bathov na deň, tak sme sa rozhodli to risknúť a nechali sme im pasy. Mali sme so sebou iba náš európsky vodičák, ale nikto nás nestopol, policajtov sme nevideli žiadnych a nikto tam absolútne nič neriešil. Ja som vedela na skútri jazdiť, tak som za teda posadila, že budem vodič. Prvý problém bol, že v Thajsku sa jazdí vpravo. Maťo to ale po chvíli nevydržal a vymenili sme sa. No ale to sa mi pred očami všetci svätí zjavili. Namiesto brzdy pridal a skoro sme skončili v najbližšom strome.
Ostrov Koh Lanta sa skladá z dvoch ostrovov, Koh Lanta Noi, ktorý je menší a Koh Lanta Yai. Vyrazili sme do prístavu, v ktorom sme boli za chíľku a rozhodli sme sa ísť na „malú Lantu“, na ktorú vedie z prístavu ponad more most. Nie je tam veľmi čo vidieť, kúpať sa tam nedá a keďže sme sa zabárali do piesku, tak sme zasa sadli na skúter a odišli naspäť. Veľmi som sa zabávala na tom ako vyzerajú miestne benzínky. Sice majú aj normálnu, akú poznáme u nás, ale väčšinou tam miestni predávajú benzín v litrových fľašiach popri ceste. Rozhodli sme ísť na juh ostrova, kde som chcela nájsť view point. Bohužiaľ sme ale zle odbočili, dostali sme sa síce na južný bod ostrova, ale view point nikde. Keďže sa začalo stmievať, tak sme sa teda otočili a smerovali do rezortu. Cestou sme si ale stihli aspoň urobiť „pohľadnicové“ fotky.
 |
| Slnenie sa na najbližšej pláži |
 |
| Džungľa |
 |
| Západ slnka |
 |
| Západ slnka |
 |
| Miestna benzínka |
 |
| Potulky na skútri |
Na blogu je článok o predchádzajucej zastávke -ostrov Phuket.
Na Phukete sme si v miestnej cestovke dohodli odvoz do prístavu a aj presun trajektom na Koh Lantu. Cena bola rovnaká ako keby si lístok na trajekt kupujeme v prístave. Dorazili sme s našim taxikárom do prístavu, tam sme odovzdali lístky a dostali sme nálepky, ktoré sme si mali nalepiť na tričko. Podľa toho akej farby máte nálepku Vás posunú na príslušný trajekt. Z Phuketu priamo na Koh Lantu nechodí žiaden trajekt, tak sme mali asi hodinové "medzipristátie" na ostrove Phi Phi. Plavba z Phuketu bola pekným veľkým trajektom, kde sme mohli na otvorenej palube pozorovať približujúce sa skaly a malé ostrovy, ktoré sme míňali.
Na Lante sme nemali zaistené ubytovanie, ale to vôbec nebol problém, pretože priamo na trajekte boli „agenti“, ktorí ponúkali bývanie. Pri mojom aktuálnom zdravotnom stave mi bolo naozaj úprimne jedno čo mi ponúkajú, tak Maťo vybral čo sa mu najviac pozdávalo. V prístave nás "agent" doviedol k šoférovi tuk tuku, ktorý nás mal odviezť do Blue Andaman resort, s prísľubom, že ak sa nám tam nebude páčiť, tak nás vráti naspäť do prístavu. Šofér bol veľmi milý a keď videl moju zelenú až priesvitnú farbu tváre, tak ma posadil na lavičku, s tým, že pôjdeme, keď sa na to budem cítiť. Po pol hodine som usúdila, že už to lepšie nebude, tak sme nasadli do tuk tuku. Cesta do resortu trvala necelú pol hodinu. Po tom ako nás šofér vyložil sa rýchlo stratil, takže či sme chceli alebo nie, tak sme tu museli zostať. Musím ale povedať, že to bola výborná a lacná voľba. Mali sme vlastný bungalow s výhľadom na bazén a trezorom za 1000 THB na noc. A to bola ešte tá drahšia varianta. Mimo sezóny by sa dalo diskutovať o cene. Okrem nás v rezorte takmer nikto nebol. 
Rozhodli sme sa, že si požičiame skúter a preskúmame ostrov. Na mnohých stránkach sme sa dočítali, že si nemáme požičiavať skúter tam, kde chceli dať pas do depozitu a upozorňovali na rôzne nástrahy, ktoré domáci vraj robia. Vzhľadom k tomu, že v Blue Andaman ponúkali požičiavanie motoriek za 200 bathov na deň, tak sme sa rozhodli to risknúť a nechali sme im pasy. Mali sme so sebou iba náš európsky vodičák, ale nikto nás nestopol, policajtov sme nevideli žiadnych a nikto tam absolútne nič neriešil. Ja som vedela na skútri jazdiť, tak som za teda posadila, že budem vodič. Prvý problém bol, že v Thajsku sa jazdí vpravo. Maťo to ale po chvíli nevydržal a vymenili sme sa. No ale to sa mi pred očami všetci svätí zjavili. Namiesto brzdy pridal a skoro sme skončili v najbližšom strome.
Komentáre
Zverejnenie komentára