Prečo som sa rozhodla odsťahovať do Prahy

Rozhodnutie odísť žiť do Prahy padlo veľmi dávno, ešte na vysokej škole, keď som si podávala prihlášku na magisterské štúdium na ČVUT, žiaľ neúspešne. Doštudovala som teda svoju STU v Bratislave a odchod do Prahy som nechala ležať popolom. Našla som si prácu v Bratislave, ktorá bola z núdze cnosť a bola veľmi časovo a psychicky náročná. Dochádzanie každý deň vlakom sa časom začalo javiť ako nemožné. Vtedy som začala hľadať nejakú spolujazdu na pravidelné dochádzanie do práce a našla som ponuku od Maťa, ktorý ponúkal každodenný odvoz. V tejto práci som vydržala rok. Myšlienka odísť do Prahy sa začala zjavovať čoraz častejšie a po náročnom rozchode som sa rozhodla, že urobím všetko preto, aby som si splnila sen, odišla zo Slovenska a na všetko zabudla. 

Po neúspešnom hľadaní mi do mailu prišla odpoveď z DES-u, že ma berú a po telefonáte s mojím teraz už šéfom sme sa dohodli, že nastúpim v septembri. Ale aby to nebolo také jednoduché ako sa to na prvý pohľad zdalo, tak s Maťom sme spolu trávili viac času a sme sa viac zblížili. Čo mi vŕtalo v hlave bolo, či som neurobila chybu, že som sa rozhodla odísť. Na jednej strane sen, ktorý sa splnil, na druhej strane človek, ktorý sa stával veľmi blízky. Rozlúčka bola veľmi bolestivá a očakávala som, že to bude koniec. No nebol, sme spolu stále, vídame sa cez víkendy a fungujeme na diaľku. 

Rozhodnutie odísť neľutujem a bolo to najlepšie čo ma mohlo stretnúť. Síce to bolo zbrklé a zbabelé, keďže som chcela utiecť pred starým aj pred novým životom. Prišlo to ale v najlepšom čase, aj keď sa zdalo, že opak bol pravdou. Odišla by som skôr, nespoznala by som Maťa, prišlo by to neskôr, neodišla by som vôbec a možno mu vyčítala, že som zostala iba kvôli nemu. Prahu milujem, je to môj domov, ale dnes viem, že tu nezostanem navždy, že sa vrátim na Slovensko.